A zbytok dáme psom

Táto báseň vznikla ako domáca úloha na hodinu slovenčiny. Moja milovaná zakomplexovaná profesorka slovenčiny (Jana Končalová), s miernymi náznakmi paranoidných psychóz, nám na jednej z hodín venovanej nadrealistom a ich tvorivým metódam navrhla, aby sme na tabuľu napísali slovo. Ja ako prvý, ktorý som mal ísť k tabuli, som sa nechápavo opýtal, čo to mám vlastne na tú tabuľu napísať. Keď som znovu dostal odpoveď, že slovo, tak som napísal "slovo". Keď sa zozbieralo okolo 40 rôznych slov (zväčša podstatných mien), p.prof. Končalová nás poprosila, aby sme ich použili v básni.
Ja som ich dal na úvod každého verša. Použil som však asi iba dve tretiny z celkového počtu (nemuseli sme ich samozrejme použiť všetky).
Moja báseň nakoniec nebola prednesená, pretože na ďalšej hodine som nebol prítomný. Neskôr profesorka podľahla ďalším atakom svojich neuróz a k básňam sa už nevrátila. Napriek všetkému Vám ďakujem, Jana.

PRE KONČALOVÚ

začiatok			reč je o mladej slečne
		     ktorá sedí v autobuse a hľadí von
                                                 oknom

hmla                    hoci husto rozprestiera sa nad
                                                mestom

hluk                                mesto vrčí ako lev
                            ktorého vyrušili zo spánku

dotyk                           sviežeho ranného vánku

sviečka                    bledá je jak roztopený vosk

modrá                               ako každý pondelok

oči                      neprítomné
                                   mysľou niekde blúdi

sen                                  pustila ho z uzdy

apatia                                         navonok

oheň                                            vnútri

predstavy                   pohráva sa s nimi ako mača
                                         s klbkom vlny

čarovné                   je všetko
                                   čo nemôže sa splniť

boh                                     jej útle prsty
                           ešte darmo by po ňom čiahli

úzkosť                        je jediné čo by dosiahli

jar                   poznáva ju podľa vibrácií
                                               vzduchu

plány                       ísť tak dnes na prechádzku
                                    pomyslí si v duchu

škola                          každé dnes je ako včera

prázdniny           konečne si prečíta Harryho Pottera

krv                    až jej takmer z dlaní vytryskne

tlak                 tak pevne vie zvierať svoje päste
                                        (keď sa durdí)



tiene                           s nimi ostali sme sami

šero                               zavládlo medzi nami

vidiny                                  bojujem s nimi
                                ako mača s klbkom vlny

okovy                     sú všetko
                                   čo nemôže sa splniť

slová                        sú len anemickými frázami

koniec                                rozbitými vázami