A zbytok dáme psom

samozrejme, milá slečna, nemusíte počúvať môj príbeh. je totiž nekonečný a Vy by ste sa pri ňom istotne zúfalo nudili. vyjdite si radšej s kamoškami na korčuliach na hrádzu a zažeňte každodennú nudu. porozprávajte sa pritom o vašich frajeroch a o pikoškách, ktoré ste kdesi započuli
mal by som Vás niekde stretnúť, milá slečna? v spoločnosti, hovoríte? ach, tie moje neuhladené spôsoby! keby som mal aspoň štipku zdravého rozumu a spoločenskej prirodzenosti, dávno by som sa bol zapísal na kurz tanca namiesto toho som si dnes na ruku napísal ’PLYTKOSŤ NÁŠHO ŽIVOTA’. aká pochabosť! čo je samozrejmé, nemôže byť plytké, a kto je normálny, nemôže byť nespokojný. a keď sa ma kika spýtala, či chodím s chalanmi v piatok večer von a tak, nemal som koktavo zaváhať, ale povedať pravdu. a ak sa pravdy hanbím, tak si to musím zariadiť inak. pretože slečna, ak Vás nestretnem na kurze tanca, stretnem vás v krčme. a ak Vás raz chcem stretnúť, nesmiem sa štítiť tej nechutnej hudby, ktorá ide tak hlasno z reproduktorov pri strope a ktorá sa Vám tak páči. milujete na ňu tancovať. na diskotékach, slečna. ak Vás predsa nestretnem v krčme, stretnem Vás na diskotéke
po tom čo Vás stretnem, nasleduje obdobie ’chodenia’, turbulentného písania esemesiek a pozývania do kina na hollywoodske blockbustery. slečna, ale nedá sa to inak? verte mi, ja milujem kávové automaty, hoci minule mi jeden obaril ruku, ale po tom ako som sa mu ospravedlnil, svedomie ma už nehryzie. slečna, cez prestávku Vám kúpim capuccino. s veľkou dávkou cukru. sľubujem, že nebudem ticho, budem Vás zabávať, budem Vám rozprávať historky nadmieru príjemné, rozkošné a smiešne. budem sa na Vás usmievať, robiť opičky a stáť vo zvodnej póze. ani na chvíľu sa nezakokcem, nebudem trápny slečna, verte mi, ani sekundička trápneho ticha, sľubujem. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. nebudem mlčať. na znak úprimnosti som to napísal desaťkrát bez použitia copy & paste
všetci ľudia predsa musia sa niekde stretnúť. aj títo mladomanželia, ktorí sa vlečú so svojim kočíkom po ulici, museli sa niekde stretnúť
mohol by som Vás stretnúť cez leto, slečna. ľudia hovoria, že je to ideálna doba na nadväzovanie kontaktov. napríklad na kúpalisku. keď som bol malý, láska bola v mojich očiach nepochopiteľnou záťažou človeka. keď som však bol malý, so sesternicou sme stavali mestá v blate. potom sme ich zaliali vodou z hadice a bola rieka - raz úzka, inokedy široká, s nečakanými záhybmi a vodnými nádržami. ani za svet si však nedokážem spomenúť, z čoho sme postavili domy. len viem, že sme ich maľovali
neviem si spomenúť ani na to, kedy som sa naposledy cítil šťastne. na rozdiel od Vás, slečna, nesťažujem sa, keď mi je krátko alebo keď mám všetkého dosť. to by som nariekal celý deň, viete. ja už od nikoho a od ničoho neočakávam, že ma pobaví, alebo že si raz budem môcť povedať - cítil som sa dobre, užil som si to - v to už naozaj nedúfam. moja úloha je už len nekaziť náladu iným a udržiavať svoje bytie v stave, ktorý ostatným vyhovuje. už som si privykol, že v každej jednej situácii trpím, lebo ani jedna situácia nie je mi po chuti. už som si privykol prispôsobiť sa sociálnej interakcii s kadekým, prispôsobiť sa slovníkom i správaním. už neočakávam, že sa niekto prispôsobí mne alebo sa aspoň pokúsi porozumieť môjmu spôsobu videnia vecí, že niekto bude mať dostatok empatie. už si nenárokujem pochopenie a ani ho nehľadám, a už nie som ani pobúrený, keď sa mi niečo bridí a nedurdím sa, ak sa mi niečo nepáči. už dokážem tolerovať to, čo sa mi bridí, počúvať to, čo sa mi bridí a dokonca aj robiť to, čo sa mi bridí. slečna, vidíte aký som skromný, moja sebaobeta je nekonečná ako moje mlčanie

a ako plytkosť môjho života