A zbytok dáme psom

milý denníček ak raz prežiješ všetky tie roky pod nánosmi prachu a výkalov múch keď ťa raz niekto nájde na povale pri upratovaní povedz mu že ho milujem a želám mu krásny život dnes som zabil komára malým žltým vankúšom na stene ostal krvavý flak krv je moja hemolymfa je jeho matúš matúš pod nánosmi pouličného svetla a neónových tabúľ neviem sa pripojiť neviem sa rozprávať neviem sa spoločensky správať zdravo vymletý netrafím bránku z jedného metra sám pred bránkou úplne sám som úplne sám keď zaspávam a keď vstávam keď cestujem keď si píšem poznámky keď blúdim mestom so zapnutým diktafónom nahrávajúc hluk mesta som sám keď sa pri mne vyští vlčiak v parku tu zacengá električka tam zase niekto vŕta asfalt nikto vás nenúti aby ste si čítali moje zápisky som sám keď ich píšem som sám keď sa zmietam v kŕčoch plaču a som sám aj vtedy keď na mňa útočia stavy suchej beznádeje a úzkosti nikdy však nie som sám vo svojej triviálnosti a strojených úsmevoch. vyťahujem si faulknerov the sound & the fury ale nevnímam čo čítam počujem len okolité hlasy ako ku mne doliehajú a bezstarostný smiech a quentin ako sa pozerá na rieku a na tieň ktorý vrhá na hladinu a dve žehličky ktoré má zabalené v taške a prstami prechádzam po svojej brade a opieram si hlavu o ruku a keď končíme pripojím sa a bez slov sa odpojím ja mám lepších priateľov a ja mám zajtra nemčinu a my všetci sme šťastní a veselí. som unavený. hlavne strácam niť. strácam dôstojnosť svojich dvadsiatich rokov. nemôžem si pomôcť ale všetci sa na mňa pozerajú škaredo. nepomôže mi ani tvrdenie že si to namýšľam. dve žehličky a tieň na hladine. preskakovať rady a lavice a opierať sa o stenu s pohľadom upreným na zem. nikto už nezistí čo dali do párku. všetko to smrdí rovnako. psy mačky aj hnilé potkany. voňajú len vlasy dlhé rovné kučeravé aj v cope voňajú ruky nepokojné aj krotké nábrežia a vrstvy pouličného svetla hausbooty na dunajskom ramene prach a zahraniční študenti a znie angličtina v rôznych nárečiách na šafku pri fontáne je to mladá slečna poznačená dlhoročným pobytom niekde na východnom brehu USA, v 70-ke smerom na vlčie hrdlo je to jasne francúzska angličtina, na schodiskách našej univerzity smerom k dekanátu fakulty zas počuť indických študentov v slušnom eurospeaku. za posledné roky som mal len jediný sen o tom, že som sa zamiloval do dievčaťa, všetko ostatné boli choré a mätúce halucinácie spájajúce ľudí z môjho okolia do nezmyselných situácií s tragickým a bezmocným nádychom ovalené hustým a temným oparom podvedomia. keď vstávam častokrát neviem rozlíšiť sen od skutočnosti. vstávam do chladného domu, chladnej sprchy, trasiem sa ako si utieram vlasy a obchádza ma pocit nevoľnosti. objavujú sa predo mnou tváre ľudí, o ktorých sa mi snívalo a želám si, aby som ich už nikdy viac nestretol. spravidla ma chytí hnačka ktorá ma celkom paralyzuje, som neschopný vnímať nič okrem mukov vstávania a jemných detailov a odtieňov ponurého rána. hnusí sa mi jedlo, hnusí sa mi káva, hnusí sa mi celý nadchádzajúci deň, od ktorého nemôžem nič príjemné čakať. snažím sa predvídať, či sa mi podarí urobiť niečo, s čím budem môcť byť ako-tak spokojný alebo ma deň napriek všetkému dovedie do zúfalstva, ako tomu bolo dnes. krv je moja, hemolymfa je jeho. jediné čo môžem robiť, je trénovať sa v ľahostajnosti. paul banks spieva v NYC niečo ako "i’m sick of spending these lonely nights / training myself not to care"
moja pieseň sa volá BA