A zbytok dáme psom

Každý denník je písaný preto, aby si ho mohol prečítať aj niekto iný. Človek nikdy nepíše sám pre seba. Je to jeden hlúpy mýtus. Asi ako že Elvis je mŕtvy. Bude to tu bolestivé a biele ako smotana. Nebude to mrkva. Bude to odovzdanie môjho duševného posolstva tisíckam šokovaných voyeristických bloggerov, odchovaných na flegmaticky povrchnom štýle slovenského mainstreamu. Hádam im to pomôže obrátiť sa na tú pravú vieru... Verím, že niektorí z vás rovnako ako ja vezmú na seba osud mučeníkov našej modernej doby, nepoddajne si brániac svoje racionálne zmýšľanie proti absurdite jednotlivých vecí. Chcem tu nový odboj! Chcem, aby sme si všetci vytlačili na tričká nápis 'Pretvarujem sa.' a chodili v nich na obchodné porady a do nákupných centier.

Upozorujem však, že to, čo budem uverejňovať, to už nie som ja. Je to niečo ako ja, ale nie celkom. Je to minuloročné ja. ’Ja je niekto iný’, hovorieval Rudolf Fabry. Je to niečo divné a zaujímavé. Je to ako dnešné ja, len bez časom navyknutej flegmy a bez podpory rôznych práškov, antidepresív a diazepamu. Raz je to pateticky úprimné, inokedy to rozpráva jak šijací stroj, ktorý sa zatúlal do krúžku scientistov, pričom mal namierené do Jaslovských Bohuníc, do budovy reaktoru V1. A potom to vybuchuje a prská a nadáva na skurvenú spoločnosť, inokedy je to zamilované a citové, stále nepokojné, samovražedné, frustrované.

Moje 21. storočie v Bratislave.

Všetky zápisky vznikli v deň, ktorý je pri nich uvedený. Niektoré sú v maďarčine, vy, ktorí ju ovládate, máte výhodu. Jazyky sú šľapky a nejedia smotanu. Pokúsim sa čo najviac vyfiltrovať mená osôb a lokalít, hoci bude to ťažké. Alebo mám dúfať, že sa sem nikto nezatúla? Nerád sa cenzurujem. Je to ako čistiť záchod.