A zbytok dáme psom

tento text bude o holuboch a vrabcoch. tento text bude chcieť sklamať vaše vysoké očakávania. nejak tak ako tie nahé ženské v charliese, čo si v sobotu lízali navzájom kundy. už tam neni kino, už je tam didžina. v podchode stretám petruho, podávame si ruky, odčlením sa od mojich súčasných spolužiakov a prehodíme pár slov. rozpráva jak nestíhal dneska zápočet z VETka. cítim sa čudne, pretože po prvýkrát v živote sa spolu rozprávame po slovensky. o petrum je známe, že babu si vždy namotá, ale v momente ako sa mu je ochotná odovzdať, už o ňu stráca záujem. maťo vo fortune spomína sociálnu psychologičku Zivu Kundu. tomáš potom spomenie Manfreda Kokota. ja nespomeniem nič vtipné, len točím svojím krígľom doľava a doprava. monika sedí oproti mne, neviem sa na ňu pozrieť, je príliš pekná, múdra, šťastná, zdravá. zima je tuhá a ja mám zeleno-hnedú štrikovanú čiapku. majo mi pripomína uja tona, je suverénny a profesionálne spoločenský. takých ľudí viac na svete a všetky psychiatrie by mohli zavrieť. v poslednej dobe sa opäť nechávam unášať prúdom ľudí - som niekde so spolužiakmi, potom som s nimi v spoločenskej miestnosti, potom som s nimi na katedre práva, potom som s nimi v jedálni, potom som s nimi v krčme, nikdy si to celkom neuvedomujem, je to akási forma pasívneho pohybu. ako listy na hladine potoku. a ty tiež píšeš niečo? hej, také experimentálne texty, prúdy vedomia, automatizované zápisky. a aj to niekde uverejňuješ? nó, na blogu. ale nepoviem kde. aj tak si to nájdem. nenájdeš. monika nikdy nenájde môj blog. ani s pomocou michala kaščáka. zakopem ho, ako sme zakopali chorého vrabca v záhrade, keď som mal osem. a ani tak ho nebude hľadať, čo si to namýšľam. ani ja nemám dôvod prehrabávať sa jeho spráchnivenými kosťami. keď sa usmievam, je to hlúpe, keď som vážny, každý sa ma bojí. život je jedno veľké nedorozumenie. objednal som sa na pondelok k psychiatričke. už tri dni po sebe som spal len štyri hodiny. celý deň sa potom cítim ako v nejakom horúčkovitom sne, s rozmazanými obrazmi, lesklými farbami a nechápavými úsmevmi mojich spolužiačok. moje správanie mi pripadá ešte úbohejšie než dávnejšie - keď sa rozpomeniem na svoje sociálne interakcie, idem sa prepadnúť od hanby. a preto sa radšej nerozpomínam. preto budem radšej riešiť šmykľavé vozovky a limity v nevlastnom bode. a husté sneženie. a že so slavom bolo na nexte fajn. a ešte poslednú vetu:

kapor rybársky úbor vodné delá nad hviezdnatou oblohou krotký zrak uprený na jej oči lebo panenstvo je pojem ktorý zaviedli muži hovorieval Jason Compson a ja len dodávam že ryby sa už tešia pretože koľkokrát sme sa už stretli za účelom dohodnutia obchodných podmienok ale staničné vidly nám v tom vždy zabránili ako števo ktorého snom je stať sa politikom mal by som zalarmovať števa hríba nech o tom spraví diskusiu že do politiky to stále ťahá iba cynických karieristov bez ideálov ale so známosťami po celom meste a kokotom väčším ako je ten tvoj a prísľubom že ma zoberie do svojho volebného tímu a že ak chcem môže mi vybaviť lacoste veci o tretinu lacnejšie a ďalej už len zrak uprený vodným zdrojom nehorázna drzosť tri okná označené ixkom a prázdne hangáre na slovnaftskej zívajúce betónom a smolou a krotkými očami uprenými do smelých očí som pena na pive odteraz generálne stavy asertívna nevinnosť oči a ruky a som neschopný zaľúbiť sa a uši a vlasy alebo to len nechcem a ústa a nos chcem nechcem chcem bojím sa som zbabelec v živote som si nekupoval v automate čaj ani kávu ani som sa inak nevzdával pozemským slastiam raz som pokazil bratovi mečboxa ale nechcel som to priznať ani tak som ho nepokazil raz som sa kúpal na zelenej vode v slipoch ale inak nič a v baumaxe rozdávali balóny ktoré vyleteli do vzduchu a už sa nevrátili a ja som chcel vedieť dokedy pôjdu až hore a keď prasknú kde spadnú na zem lebo potom by som do jedného vložil lístok že veroni páčiš sa mi a potom by to vedeli až v austrálii alebo na novom zélande