A zbytok dáme psom

Keď Vulkán otvoril svoje brány mestu, zachvátil ho dusivým teplom a parou. Ľudí však jeho tajomná dielňa, teraz prístupná verejnosti, priťahovala a v skupinách ju začali navštevovať. Obrovitánske kladivá a nákovy, vyhne, z ktorých sálalo pekelné teplo, boli pre ľudí magickým dobrodružstvom. Vulkán na seba občas vzal formu všedného smrteľníka, aby sa vmiešal do davu návštevníkov a zistil tak ich názory na jeho dielňu a jeho prácu. V prvom prípade bol milo prekvapený a spokojný - ľudia boli skutočne nadšení jeho výtvormi, ich absolútnou dokonalosťou. Plamene ohňa, ktoré blčali po celej mramorovej hale, no ich pôvod sa nedalo nijako určiť, sa ligotali na neskutočne hladkých čepeliach mečov a očarujúce rinčanie kovu sa nieslo medzi vysokými azbestovými stĺpmi po celej sále. Ľud bol však v tom čase jasne proti akémukoľvek vojnovému ťaženiu, proti akémukoľvek násilnému riešeniu konfliktov a opovrhoval samotným Vulkánom, pretože ponúkal svoje zbrane práve na takéto účely. Vulkán, pohoršení a sklamaní z rečí, ktoré zachytil v dave, nútení bol znova zavrieť svoje brány, aby jednu zo svojich najdokonalejších dýk, s čepeľou z tej najtvrdšej kalenej ocele a s rukoväťou z toho najčírejšieho zlata, vyzdobenou priehľadnými diamantmi, nakoniec v pocite úplnej nezmyselnosti svojho bytia, použil proti sebe a zbavil sa tak svojej nesmrteľnosti.
Ľud sa medzitým zúčastňoval orgií, nič netušiac o tragédii, ktorá sa práve udiala. Víno tryskalo na všetky strany a ľudské údy vytvárali nesúvislú spleť mäsa, kože a kostí...